Πέμπτη 30 Δεκεμβρίου 2010

ΤΡΑΓΟΥΔΑ Η ΤΖΟΥΛΙΕΤΤΑ ΣΑΚΚΟ


ΤΡΑΓΟΥΔΑΕΙ Η GIULIETTA SACCO


SERENATA NAPOLITANA


Dimme, dimme a chi pienze assettata
sola sola addereto a sti llastre?
'Nfacci' 'o muro 'e rimpetto stampata
veco n'ombra e chest'ombra si' tu!

Fresca è 'a notte: 'na luna d'argiento
saglie 'ncielo e cchiù ghianca addeventa:
e nu sciato, ogne tanto, d' 'o viento
mmiez' a st'aria se sente passà.

Ah, che notte, ah, che notte!
Ma pecché nun t'affacce?
Ma pecché, ma pecché me ne cacce,
Catarì, senza manco parlà?

Ma ce sta nu destino,
e io ce credo e ce spero.
Catarì! Nun è overo!
Tu cuntenta nun si'!

Catarì, Catarì, mm' e' lassato,
tutto 'nzieme st'ammore è fernuto:
tutto 'nzieme t' e' sciveto a n'ato,
mm' e' nchiantato e mm' e' ditto bonnì!

E a chist'ato ca mo' tu vuo' bene
staie penzanno e, scetata, ll'aspiette;
ma chist'ato stasera nun vene
e maie cchiù, t' 'o dico io, venarrà!

No! Nun vene, nen vene.
Ll'aggio visto p' 'a strata
cammenà core a core cu' n'ata
e, rerenno, parlaveno 'e te.

Tu si' stata traduta!
Tu si' stata lassata!
Tu si' stata 'nchiantata!
Pure tu! Pure tu!

Δεν υπάρχουν σχόλια:

Δημοσίευση σχολίου